Welcome to our website !
Zdá sa to len mne alebo tento školský rok ubehol až neuveriteľnou rýchlosťou. Veď ešte len nedávno som doma zmätkovala a balila sa na internát, obávajúc sa toho, čo ma tam čaká a odvtedy prešlo už 10 mesiacov. Aj so spolužiakmi sme sa často zamýšľali nad tým, ako je to vôbec možné, že náš prvý spoločný rok už skončil. Ale určite stál za to! Nepoznáme sa dlho, ale aj za ten necelý rok sme si toho spolu veľa prežili. Myslím ale, že pre každého z nás bol najväčší zážitok práve Paríž.
Od blogovania som si na pár mesiacov dala pauzu a ani som si poriadne neuvedomila, že som nikde inde okrem Instagramu nezdieľala fotky a celkovo skoro nič, čo sa týka Paríža a to už od toho prešli tri mesiace. A koniec koncov, Paríž predsa za to stojí!





Do Paríža sme dorazili 24. marca približne o siedmej večer po takmer dňovej ceste. Celé to bol vlastne výmenný pobyt alebo výmena, ako to my nazývame. Francúzov, u ktorých sme týždeň bývali sme už ako tak poznali, pretože oni boli u nás v januári ako prví.Keď sme dorazili do Paríža a motor autobusu sa vypol, trvalo nám ešte dve-tri minútky, kým sme sa odhodlali vystúpiť. (A keďže som sedela hneď oproti schodom a dverám, hádajte kto vystupoval ako prvý.) Aspoň že nás privítali potleskom... (Ne)Šťastie mi prialo už druhýkrát v priebehu niekoľkých minút, a hneď po tom, ako som konečne našla svojho francúza - Lea, som si nevedela nájsť svoj kufor. Už mi napádali tie hrozné myšlienky, že čo ak mi ho rodičia nenaložili do autobusu, čo ak naň zabudli. Našťastie, bol iba úplne posledný a na samom spodku. Po krátkom zvítaní s Leovým otcom a s frázami ako Je m'appelle a Enchanté, ktoré nám niekoľko mesiacov vtĺkali do hláv, sme sa zviezli k nim domov. A dom to bol teda poriadny! Ako jedna z mála (ak nie jediná) som mala samostatnú izbu, v mojom prípade celé podkrovie a dokonca aj s vlastnou malou kúpeľňou. Radosť z ich veľkolepého domu ma ešte v tú noc prešla, lebo im nefungovalo kúrenie. A aj keď bol marec a v Paríži bol cez deň príjemných 20°C, cez noc a ráno to bol hotový zabijak. Jedno ráno som mala v izbe ledva 10°C.   Hneď prvý večer som čakala trápnu rodinnú večeru a zistenie, že z frániny neviem skoro nič. Na moje prekvapenie mi dali na výber - večera u nich doma s celou rodinou alebo jedlo v mekáči s mojimi aj jeho kamarátmi. Bolo hneď jasné, čo si vyberiem. Ten mekáč som ale už po niekoľkých dňoch, obedoch a večeroch strávených práve tam oľutovala a po zvyšok týždňa som ho už nechcela ani vidieť. Inak to bol fajn prvý večer, spoznali sme nových francúzov, naučili ich nejaké slovenské nadávky, ale poriadne sme vymrzli.Celý víkend sme mali program v rodinách, čo aj tak znamenalo program s polovicou triedy. Ale nesťažovala som sa. V sobotu nás zobrali na celý deň nakupovať. Och, a áno, ešte počas cesty som mala zase “šťastie” a z klimatizácie v autobuse (a z toho, že som okolo polnoci počas prestávky, keď nebolo ani 10°C stepovala vonku len v tričku s krátkym rukávom) som prechladla a so zvýšenou teplotou sa mi celý deň behalo po obchodoch úžasne! Všetky obchody a ulice boli maximálne preplnené a vôbec som nemala náladu prehrabávať sa v oblečení a následne 20 minút stáť v rade do kabínok.
Náš sobotňajší obed dopadol podobne ako naša piatková večera - McDonald’s. Ibaže sme museli jesť vonku na móle pri rieke.




Nedeľňajšie doobedie som väčšinu času trávila s Leovou rodinou, hlavne s jeho mamkou, s ktorou som sa rozprávala najviac. Po raňajkách, ktoré síce pozostávali len z jedného alebo dvoch malých sendvičov ako na prídel a pozostatkov džemu (ale to som ešte nevedela, že aj za to mám byť vďačná, pretože pozvyšok týždňa som na raňajky nedostávala vôbec nič), sme išli nakúpiť jedlo na obed ma typický francúzky trh - le marché. Cestou tam sme sa rozprávali čo rada jem a čo nie, a čo francúzske by som chcela možno vyskúšať. A akosi padla reč na slimáky. A tak sme kúpili slimáky. Vôbec som nevedela ak ich mám jesť, až kým mi to neukázali. Ale neľutujem, pretože boli naozaj skvelé!
Odchádzajúc z trhu sme sa ešte zastavili v cukrárni po zákusky.

Poobede pre nás niektorých vymysleli program v zábavnom centre(?), kde sme pôvodne mali ísť na bowling a motokáry, ale po dlhom čakaní, ktoré sme si spríjemňovali biliardom, sme dvakrát skončili na Laser Games.V pondelok sa nám tak trochu začali zlaté časy bez francúzov, pretože oni museli byť v škole a my sme už mali vlastný program v Paríži. Začali sme pri katedrále Notre-Dame, kde sme si museli vyšliapať presne 422 schodov, no výhľad a fotky odtiaľ za to stáli. Neskôr nám profesorky rozdali papiere s úlohami, s ktorými sme mali akože chodiť po L’Île de la Cité a riešiť ich. Namiesto toho sme si sadli do kaviarne/reštaurácie, kde sme si dali palacinky a na úlohy sme sa úplne vybodli. (Neskôr sme jeden z tých papierov aj stratili.) Keď sme už mali odchádzať, spomenuli sme si ešte na to, že sme chceli ísť do kníhkupectva, kde sa dajú kúpiť knihy za veľmi malé peniaze. Nájsť ho a nájsť ešte tú správnu časť s lacnými knihami nám zabralo trochu viac času, ako sme plánovali, takže na prehrabávanie sa v knihách nám veľa priestoru neostalo. A len na poslednú chvíľu som si vybrala dve knihy asi za 50 centov. Absolútne netuším o čom sú, no raz ich dúfam budem schopná prečítať :D

A hneď v pondelok ráno ma čakal takýto krásny východ slnka.










Utorkový program bol už typicky školský. Návšteva múzeí a kultúrnych pamiatok mesta. Ráno nás čakala prehliadka (a zase samostatné riešenie úloh) múzea Le Musée des Beaux Arts, ktoré bolo väčšinou zamerané na vynálezy matematiky a fyziky, čo mňa osobne vôbec nebavilo. Nebola som však jediná, tak sme sa spolu s kamarátkou od ostatných nenápadne oddelili s tým, že ideme hľadať WC. Potom sme už len čakali na ostatných a popritom sme sa nejako trochu dali do reči s Belgičanmi. Naša druhá zastávka bola latinská štvrť. Tam sme mali asi na hodinku rozchod, aby sme si stihli pokúpiť suveníry a pod. V ten deň som dokonca mala meniny, takže som dostala aj koláčik.  Ďalej sme sa presunuli do Panthéonu. Vo vnútri to bolo pekné, je to krásna a zaujímavá stavba, plus nachádza sa tam prístroj(?), ktorý podľa toho, ako sa zem točí ukazuje koľko je hodín. No aj keď to bolo celkom obdivuhodné, nevedela som, čo mám na tom toľko obzerať, tak sme s pár spolužiakmi vyšli von, sadli si na schody, že sa aspoň najeme, keďže vnútri sme nemohli. Asi už po piatich minútach za mnou došla akási pani, že je zakázané jesť aj na schodoch pred budovou. Nevadí. Milo som sa na ňu usmiala a chápavo pokývala hlavou. Na chvíľu som jedlo odložila, ale potom som ho znovu vytiahla. Hlad je hlad. A ona znovu prišla a stále hovorila len na mňa, aj keď som nejedla jediná. Tak som to znovu zabalila a odložila. Medzitým došli aj ostatní spolužiaci, ktorí si tiež vytiahli bagety a sendviče. Pani už celkom vytočená došla za nami tretí raz, no skoro nikto ju nerešpektoval. Potom sa za nami dovalila aj posledná várka spolužiakov, ktorí si takisto vytiahli jedlo. Pani to ešte raz skúsila, ale my stále nič, tak napokon to aj ona vzdala a nechala nás v pokoji sa dojesť :D

Toto je už v spomínanom múzeu, a aj takto nejako prebiehalo naše hľadanie WC :D








A raz na ulici sa nám do fotky privtrel aj akýsi černoch!





Napríklad aj takto prebiehali naše večery.

V stredu sme mali skoro celý deň voľný. Iba ráno sme mali menší volejbalový turnaj, tento raz to bolo aj s Francúzmi. (A zase sa tam preukázalo to moje „šťastie“, pretože som tam stratila mobil :D,  ale napokon sa našiel, aj keď som musela rukami, nohami vysvetľovať francúzskej profesorke, prečo som ho stratila.) Neskôr sme sa presunuli do centra mesta na plavbu loďou, tzv. Le Bateau Mouche. Na toto nám počasie veľmi nevyšlo, v ten deň bolo chladno, fúkal vietor a bolo to dosť nepríjemné, keďže tie lode boli síce kryté, ale sedeli sme na streche (čosi ako autobusy v Londýne). Potom sme mali na zvyšok dňa voľno a mohli sme ísť kam chceme. Tešili sme sa, že nás Francúzi konečne vezmú na Eiffelovku. Ale nie. Namiesto toho sme dve hodiny sedeli v parku na tráve a nerobili vôbec nič. Zrazu sme si – my Slováci – zmysleli, že veď sme v centre Paríža, vrch Eiffelovky sme videli skoro vždy, veď to predsa nemôže byť ďaleko. A tak, keď Francúzi nechceli ísť s nami, k Eiffelovke a po palacinky sme sa vybrali aj sami. Navigoval nás (pripitý) spolužiak s navigáciou v mobile a tá mu ukazovala, že pešo sme tam za približne 15 minút. Avšak v polke cesty, keď sa naši koresi (=Francúzi) dozvedeli kam máme namierené, okamžite sme sa museli vrátiť. Po tom, ako sme sa vrátili a po dlhom vyprosovaní sa, aby nás zobrali aspoň prejsť sa popri Eiffelovke, povolili. A tak sme si ju mohli aspoň zdola pofotiť. Už neviem koľký krát v ten týždeň, ale opäť sa mi prihodilo, že som mala veľké šťastie, a práve v ten deň, kedy som mohla mať najlepšie fotky, a keď sme išli okolo Eiffelovky sa mi vybila zrkadlovka:(Ale aspoň sme si tam dali aj tie palacinky. Mimochodom pri Eiffelovke sú úplne najlepšie! Od Eiffelovky a z Trocadéra sme sa presunuli až na Champs-Elysées, kde som si už nakúpila viac ako v sobotu.










Štvrtok bol asi najdlhší, najťažší a zo začiatku aj najnudnejší deň zo všetkých. Totálne nevyspatá, a po tom, ako som celý týždeň chodila spávať okolo jednej a vstávala už o šiestej, pri najlepšom o siedmej, sme mali skoro celé doobedie sedieť u nich v škole a po a) hrať spoločenské hry, ktoré nikoho z nás nebavili a po b) pozerať dokument a opäť riešiť úlohy o Versailles, kde sme následne išli. 
Vo Versailles bolo ale úžasne! Ako všade, aj tam sme najprv dostali inštrukcie a potom rozchod a mohli sme sami chodiť kam chceme. Hneď sme ťahali rovnú čiaru do záhrad, obrovských záhrad, kde sme si spravili piknik. Neskôr sme mali nepovinne povinnú prehliadku zámku aj z vnútra. Celé sme to doslova prebehli, aby sme čo najdlhšie mohli byť v záhradách.
A stal sa nám aj taký milý incident... Sedeli sme pri jazere a jedli sme. Plávala okolo nás jedna kačka, tak sme jej hodili trošku sušienok, trošku sendviča. Potom priplávala ďalšia a za ňou ešte jedna. Po chvíli sa na hladine objavili ďalšie hladné krky – pomerne obrovské ryby. Zatiaľ to bolo v pohode a milé. Potom k nám priplávala ale aj labuť. A tá už tak milo nevyzerala a bola teda poriadne pažravá. Jej sme hádzali jedlo už len preto, aby odplávala preč, no ona sa stále vracala a nemala dosť. Jednu chvíľu už mala dokonca asi pol tela na brehu a už sme len čakali, kedy nás začne naháňať.
Večerom sme mali ešte rezervovaný akýsi koncert. (Všetko sa to dialo stále vo Versailles.) Zo začiatku mal sólo orgán, čo sa mi páčilo, no už aj pri tom som mala problém ostať pri vedomí. Potom prišiel na scénu spevácky zbor detí, no a z toho si už veľa nepamätám, lebo som vtedy dostávala mikrospánky ako nikdy predtým.
Štvrtok večer sme ako každý iný večer trávili všetci spolu vonku v parku. Keď sme okolo polnoci došli domov, bolo mi dosť zle, a keď som si potom spomenula ešte aj na to, že ma čaká balenie, nezvládla som to a hneď som zaspala. Ráno som si preto musela trochu privstať, aby som všetko stíhala.











No a v piatok sme mali jedinú zastávku a to Louvre. Keby som vtedy nebola taká chorá, keby mi vtedy nebolo tak zle, keby sme na to celé mali viac času a nemuseli to celé rýchlo prebehnúť, užila a vychutnala by som si to viac, ale takto som z toho veľa nemala. Akurát by som vám vedela povedať, že ktorá lavička je tam najpohodlnejšia.

Keď sme sa okolo pol druhej vrátili do nášho Sèvres, akurát sme sa rozlúčili s Francúzmi a hurá domov! A ešte sme ani z Paríža nevyšli, polovica z nás už tuho spala (vrátane mňa) :D





Boli ste už niekedy v Paríži?♥